Biblický text: 1. Jn 1:8-10  

„Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a niet v nás pravdy. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme klamárom a jeho slovo nie je v nás.“

Už od malička sa (niektorí) rodičia snažia naučiť svoje deti povedať: “Prepáč! A odpusti mi!” (keď je to na mieste). A predsa je to jedna z prosieb, ktorú nikto rád nepoužíva. Vyjadrujeme ňou totiž skutočnosť, že máme ďaleko od dokonalosti. Stávame sa ňou ľahko zraniteľnými, skutočne takými, akými naozaj sme. Apoštol Ján nás uvádza do reality, nedus to, netvár sa, nepredstieraj, neklam sa, vyznaj svoj hriech. Pomôže nám to v živote byť skutočnými ľuďmi, z mäsa a kostí…

Podnety k diskusii:

  1. V akom rodinnom prostredí si vyrastal? “Nosilo sa u vás” úprimné zdieľanie sa so svojimi zlyhaniami?
  2. Kedy si naposledy priznal, že si “šliapol vedľa”, kedy si naposledy niekoho požiadal o odpustenie?
  3. Prečo máme problém priznať si, že nie sme bez hriechu (že sme sa pomýlili, urobili zle…)?
  4. Prečo apoštol Ján naznačuje, že úprimné vyznanie hriechu je našim očistným “kúpeľom”? Súhlasíš s tým? Prečo?